Všetci sú tu z Trnavy

Ráno, ako každý deň, sme sa balili na pláž. Obyčajne berieme so sebou pár vecí, ale dnes nebol obyčajný deň. Dnes sme sa mali stretnúť s Romankom, barborkinim kamarátom, kvôli ktorému sme si naplánovali prvú časť dovolenky stráviť tu, na severnom Jadrane. Tejto významnej udalosti boli podriadené všetky naše aktivity. Hoci bolo už 12 hodín, my sme ešte stále boli doma. Moje baby mali stále čo robiť a nie a nie sa vychystať. Vrcholom príprav bolo nafukovanie člnu. Pristúpil som k tejto úlohe naozaj zodpovedne až vedecky. Do jednej nafukovacej dierky som pripojil kompresor z auta a do druhej dierky som fúkal vzduch ústami. Myslel som si, že to pôjde rýchlejšie, ale moje predpoklady zlyhali. Kompresor bol neuveriteľne pomalý. Po 10 minútach to už nevydržala ani Barborka a rozhodla sa dofúkať čln sama. Zabralo to. Presvedčila ma. Vypol som kompresor a dofúkal som ho ja. 

Hlava sa mi síce krútila ako keby som sa práve vrátil z centrifúgy, ale bol som šťastný, že sme už konečne boli pripravení vyraziť na pláž. Ovešaní ako vianočné stromčeky sme sa vypravili na miesto stretnutia. Úplne vpredu išla Barborka. S člnom na hlave. Otočený hore dnom ho rukami nad hlavou udržiavala v rovnovážnom stave. Keď sa s ňou niekto stretol, tak najprv zbadal hnacie lopatky, potom plášť člnu a nakoniec Barborkin trup s nohami. Za ňou išla Jana. Prirodzene že nestíhala Barborkinemu tempu a darmo sa snažila kontrolovať, či ten čln hore dnom ide aspoň správnym smerom. 10 metrov za nimi som sa snažil držať krok ja. S taškami v každej ruke som vytváral hlavný pelotón, ktorý strácal s každým krokom kontakt s vedúcou skupinou. Keď sme sa blížili k centru mesta, napadlo Barborku čosi zvláštne. Začala všetkých okoloidúcich zdraviť. Prejavila sa ako skutočný internacionalista, lebo nerobila žiadne rozdiely. 

Každého pozdravila „Dobrý deň!“, bez ohľadu na to, či to bol práve Nemec, Maďar alebo Chorvát. Niektorí pochopili a odzdravili. Iní často ani nevedeli, že ich vôbec niekto zdraví. Takéto prípady ale nezostali nepovšimnuté. „Ten je určite z Trnavy“, utrúsila zakaždým na ich adresu Barborka. Takto, ako karavána po Hodvábnej ceste sme sa predierali cez staré mesto. Vpredu zdraviaci nafukovací čln, za ním osobná ochranka a nakoniec dromedár s nákladom.

Prečo si vybrala práve Trnavu ako symbol neslušnosti sa môžem len domnievať. Myslím si, že istú zásluhu na tom má i moja mama. Raz keď bola Barborka oveľa menšia, sme ju zverili mojej mame na jeden deň. V rámci denného programu išli spolu do klubu dôchodcov pre obed. Pred vstupom do jedálne ju babka poučila. „Keď vstúpiš do jedálne nezabudni pozdraviť, inak si budú všetci myslieť, že si nevychovaná“, prejavila sa babkina pedagogická žľaza. Keď vstúpili dovnútra, ozvala sa z plného hrdla: „Dobrý deň! Babka, už som vychovaná?“ Ako vidno, odniesla si z tejto príhody celkom zvláštne ponaučenie.

Plávajúca papuča a rodina v ohrození

Ráno sme sa zobudili do zamračeného a veterného dňa. Vietor fúkal mimoriadne silno a bolo i „mierne zamračené. „Rozhodne sa nedá kúpať!“: skonštatovali sme my, dospelí. Ale Barborka bola iného názoru. Ona by išla do mora i keby bolo zamrznuté, plné žralokov, morských ježov a pŕhlivých medúz, unikajúcej nafty z ropných tankerov, mestských splaškov a srancov od psov a mačiek. Skrátka – zámer je zámer – a na tom nemohol nič zmeniť ani pán Boh a všetci svätí a už vôbec nie Ja alebo Jana.

Aby sme aspoň trochu vyvážili tento zjavný nepomer v túžbach, premenovali sme si naše strachy na rodičovskú zodpovednosť a rozhodli sme: „Dnes si urobíme prehliadku mesta“. A poviem vám, tá rodičovská „zodpovednosť“ to je kurevsky rozhodný generál: „Nechoď blízko k brehu“, „nebehaj“, „šmykneš sa“, „nechoď bosá“, „nevykrikuj“, „neotravuj“, „nerozprávaj“, „nehýb sa“, „netvár sa“, „nedívaj sa“, „nepýtaj sa“, „nemysli“, „prestaň tráviť“, „prestaň dýchať“ a vôbec, „kde si?“, „počuješ čo Ti hovorím, alebo si už polhodinu rozprávam sám pre seba“ - vychádzali zo mňa poryvy rodičovskej výchovy, ako hnačkovo-stimulované vetry.

A v tejto upokojujúco-nudnej atmosfére sme sa rozhodli objavovať hlavnú mestskú pláž. Prechádzali sme popri útesoch. Boli to ostré skaliská, ktoré sa kolmo zarezávali do morskej hladiny a vytvárali pre vlny neprekonateľné prekážky na ktorých sa trieštili nezvyčajne vysoké vlny a vytvárali penu ako na dobre vychladenom Kozlovi. A tak, ako sa mne v hlave rojili myšlienky na chladené pivo, tak sa Barborke rojili nápady, ako sa prebiť cez naše zákazy a príkazy. Netrvalo to príliš dlho a prišla s geniálnym nápadom. Keď sa nemôže okúpať, tak sa aspoň nechá ostriekať tou penou. Ako sa hovorí, našla recept aby bola aj koza celá aj vlk sýty, aby prišla ani peši ani na koni, aby nebola ani nahá ani oblečená, a aby nebol ani deň ani noc. Nelenila a postavila sa na skaly tak, aby ju čo najviac voda ošpliechala. 

Bože ... to bolo radosti... Ani neviem, čo ju viac potešilo, to že je celá mokrá, alebo to že vybabrala s našimi zákazmi. Mokrá bola tak, že by jej závidela i miss mokré tričko, miss mokré nohavičky, trenírky i ponožky dohromady... Akékoľvek ďalšie obmedzenia stratili zmysel. Keď sme dorazili k nájazdovej rampe pre člny, už neváhala ani sekundu a než by sme vôbec nejako stihli zareagovať ľahla si na tú rampu a nechala sa zalievať vlnami ako višňa čokoládou... ale niečo predsa len nedomyslela: pri tej „polievačke“ jej spätná vlna strhla šľapku z pravej nohy. Až som zbledol od hrôzy, keď som zistil, že sa pohráva s myšlienkou, skočiť za tu papučou do mora. Nie že by som bol nejaká padavka, ale prestava, že budem loviť z mora najprv Barborku, potom Janu, ktorá by určite skočila za ňou, a nakoniec i tú poonďanú papuču mi naháňali väčšiu hrôzu ako Drahošova porada o 14:30 v piatok.

A tak som so stoickým pokojom trápne pozeral do vĺn, ako tú papuču unášajú vlny ďalej a ďalej od brehu. Pár metrov vpravo od nás skočil do vody akýsi mladík. A práve v tomto kritickom okamžiku si Jana spomenula na „Tajomstvo“ a prišla s geniálnym nápadom: „Nasmeruj ho k tej papuči!“ zvolala na mňa. Asi skonštatoval, že môj Gin je silnejší, keď to povedala mne, alebo jednoducho chcela aby som urobil aspoň niečo a nestál tam ako taký ovisnutý ohon. Keď už nič fyzické, tak aspoň mentálne. Lebo keď nič nepodniknem je moja pozícia chlapa a ochrancu rodiny úplne v prdeli. A tak som si zaželal a vyslal objednávku do vesmíru, aby prišiel nejaký superman, ktorý sa odváži vrhnúť do vĺn a donesie tú posratú papuču na breh.

Teraz spätne si predstavujem, akú ťažkú úlohu som Ginovi zadal. V okolí nebolo veľa ľudí. A tí čo boli, boli asi tiež neplavci, alebo vydesený z vĺn ako ja. Zrazu z ničoho nič sa prihrnul, zrejme domorodec a odvážne skočil do vĺn. Najprv to vyzeralo tak, že si chce len tak zaplávať. Aké bolo naše počudovanie, keď sme zbadali, že naberá kurz k plávajúcej papuči. V tom mi Jana hovorí: „Ty, on pláva k tej papuči“. „Áno, ide presne k nej“, potvrdil som... Po niekoľkých minútach už bola papuča na brehu. Nálada nám všetkým stúpla do nebotyčných výšok. „Kto ho pritiahol?“, spýtala sa Jana tú najčudnejšiu otázku na svete, ktorá ju mohla napadnúť. „Ja!“, víťazoslávne som odpovedal, čím som si zachránil svoju česť a povesť gentlemana, potvrdil pozíciu hlavy rodiny, obhájil pozitívny názor na mužov v očiach mojej manželky, položil základ úspešnej dovolenky a ešte úspešnejšieho sexu, presadil právo na vlastnú existenciu a vlastný názor, čím som vytvoril predpoklady pre vyriešenie celosvetovej hospodárskej krízy a položil základy mieru na Blízkom Východe.

Nie je zlato všetko čo sa blyští.

Do cieľa našej cesty, sme dorazili o 21:37, čo bolo len o dve minúty neskôr ako predpovedala Garmína. V Povile bol už pokročilý večer a tomu zodpovedala i atmosféra v uliciach. Skrátka, tma ako v prdeli a nikde, nikoho. „Prinajhoršom prespíme v aute!“, pokúšala sa Jana zdvihnúť nám náladu, pretože všetko ostatné by bolo lepšie ako toto. Naveľa hľadania sme dostali spásonosný nápad. Pôjdeme sa spýtať do prístavnej reštaurácie. „Fajn, ideme!“, súhlasil som narýchlo, lebo to bola naša posledná nádej. Vtedy sme ešte nevedeli, že to je už zásah Vesmírneho Gina. Vyplatilo sa. V reštaurácii sa našiel akýsi domorodec, ktorý kamsi zatelefonoval a už aj bol náš apartmán na svete: 120 metrov štvorcových a 50 euro na noc. Táto ponuka nám okamžite zdvihla náladu. Apartmán sa nachádzal v Novom Vinodolskom, malebnom mestečku, vzdialenom asi 3,5 kilometra od Povile. Zaujímavé je, že keď sme cez neho prechádzali, hneď mi to mestečko padlo do oka. Dokonca ma napadla táto, ako sa neskôr ukázalo, prorocká myšlienka: „Tu by som bol rád ubytovaný“. Od tej chvíle Vesmírny Gin organizoval všetko tak, aby sme sa ubytovali práve tu. A pridal k tomu i bónus. Postaral sa, aby sme sa v našom prechodnom domove cítili príjemne a mali stále dobrú náladu, lebo toľko srandy na 120 metroch štvorcových sa len tak ľahko nevidí. Navyše, posiloval našu fyzickú a mentálnu zdatnosť tým, že nás neustále nútil prekonávať všetky nástrahy s ktorými sme sa v tomto apartmáne stretli.

Keď sme prišli do apartmánu zdalo sa byť všetko tak ako má byť. Spálňa s manželskou posteľou a jednou oddelenou posteľou pre dieťa, pracovňa s ďalšou manželskou posteľou, obývačka s televízorom, klimatizáciou, veľkým stolom a sedacou súpravou, kuchyňa s chladničkou, mrazničkou a šporákom, balkón s výhľadom na mesto, kúpeľňa s práčkou, WC, bidetom, umývadlom a vaňou, skrátka... všetko ako má byť... len nie celkom tak perfektne ako by jeden očakával.

Ale začnime pekne po poriadku. Apartmán sa nachádzal na prvom poschodí a zaberal plochu celého domu. Do apartmánu sa vchádzalo po železných schodoch z vonka, takže sme vôbec neprichádzali do styku s privátnou časťou majiteľky, ktorá obývala prízemie. Na konci schodišťa, ktoré bolo pozvárané zo štylizovaného stavebného železa typu R18 sa nachádzala predsieň. Zaujímavosťou tohto schodišťa bolo, že malo tri plošiny a ku všetkým viedol rôzny počet schodov. Predsieň bola zjavne vybudovaná v rovnakom čase ako schody, lebo bola zvarená z toho istého materiálu. Hneď nad posledným schodíkom boli mohutné, ako inak, železné dvere, ktoré sa zatvárali na kľúč. Mali jednu zvláštnosť. Keď ste vchádzali do apartmánu s batožinou, alebo nákupom v ruke, nebolo ho kam postaviť. Preto bolo treba dvoma rukami dvere otvárať a pravou, príp. ľavou nohou pridržiavať nákupy na predposlednom schodíku. Počas celého pobytu sme oceňovali toto výborné precvičovanie rovnováhy.

Ked ste sa pokúšali uzavrieť tieto dvere zvnútra bolo ich treba poriadne pritiahnuť. Ale i kľučka bola nejaká čudná. Samozrejme... vnútorný rozmer otvoru pre kľučku nesedel celkom s rozmerom kľučky. Preto trochu vaklala. A aby to nebolo všetko, miesto fixačných červíkov, použil miestny majster malé klinčeky, takže protiľahlé strany kľučky nedržali ako jeden diel a tak sa stávalo, že z jednej strany bola už kľučka v polohe „otvorené“, ale druhá strana o tom ani netušila. Ďalším klenotom tohto „skanzemu turistickej architektúry“ bolo železné okno v predsieni. Okienko sa zatváralo dvoma kľučkami na pravej strane. Problém ale bol, že aretovacie jazýčky sa zadierali o protiľahlý rám, ktorý bol, ako inak, tiež zo stavebného železa R18, resp. L-ka 15x15. Preto si domáci zvykli jednu kľučku nezatvárať vôbec a druhú, ktorá ako tak funguje, používať minimálne. Ale ani to nie je všetko. To okno je zle vyvážené, takže keď sa otvorí, automaticky sa začne zatvárať, čím sa kľučky stávajú úplne nepotrebné. Nakoľko ale vetrať treba, domáci si vymysleli vynikajúci zlepšovák, ktorý sa osvedčil i v iných situáciách. Keď chcú aby bolo okno otvorené, jednoducho vrazia do pántov kus mramorovej doštičky s rozmermi cca 100x50x25 mm. Exkurzia v predsieni sa ale týmto nekončí. Nasledujú obité kachličky tmavej hnačkovej farby, ktoré sa obili pravdepodobne už pri výstavbe tejto železnej veže. Teraz treba urobiť vpravo-bok a pred nami budú vstupné drevené dvere s tónovaným okrasným sklom vzor 1965. V predsieni sa nachádzajú ešte dve tehly protherm – asi prísľub rekonštrukcie. Prah apartmánu tvorí mramorová doska s vylámanou hranou. Doska je presne z toho istého materiálu ako kus 100x50x25, ktorý sa vkladá do pántov. Vytvárajú tak spolu harmonický celok. Keď urobíme krok cez spomínané dvere, zbadáme nad hlavou, na povale dvierka prielezu na povalu, ktoré držia len tak tak a každému, kto by ich chcel otvoriť určite hrozí úraz hlavy.

Prejdúc asi dva metre, po ľavej ruke sa nachádza pracovňa. Pani domáca nám prezradila, že vnukova pracovňa. Na prvý pohľad vás zaujme najgýčovejší socialistický nábytok aký si viete predstaviť. Nehovoriac o zatuchlých kobercoch. Ale, čo to? Podlaha v pracovni je o 2 cm nižšia ako podlaha na chodbe. O prahoch sa v celom apartmáne ani nechyruje. Hneď po pravej strane vás zaujme policová skriňa. Je v nej vystavený 20-ročný vysávač, ktorý sa hrdo vyníma ako pohár UEFA, ktorý v roku 2001 vyhral Hajduk Split.

Absolútnym skvostom tejto miestnosti je drevený klin, ktorý slúži ako zarážka pod dvere, ktoré týmto opatrením zostávajú otvorené minimálne počas celej turistickej sezóny. Táto miestnosť vás však pobaví i iným spôsobom. Vedľa manželskej postele stoja dve skrine. Jedna vľavo, druhá vpravo. Skrine sú preklenuté policou ponad celú manželskú posteľ. Pri lepšom skúmaní však zistíte, že na jednej strane je polica vzdialená od steny tri centimetre a na druhej strane o desať. Prečo je to tak, zistila Jana až na konci nášho pobytu. Za pravou skriňou sa totiž nachádza elektrická zásuvka.

Ak si návštevník teraz myslí, že môžeme prejsť do ďalšej miestnosti, je to omyl, pretože tu sa nachádza ešte jeden skvost - okno.

Okno je drevené, ale neodporúčam ho otvoriť. Teoreticky sa síce môže nachádzať v troch stavoch: tzv. ventilačka, otvorené dokorán a uzavreté, ale v skutočnosti je to iba jeden režim: dokorán otvorená ventilačka. Môžete tou kľučkou krútiť ako chcete okno bude vždy otvorené dokorán, vyklopené hornou hranou smerom k vám. Je to fasa poloha, len čakáte, kedy sa úplne odtrhne z pántov.

Ďalšou pozoruhodnosťou okna je git. Ten vyzerá ako skutočná stavbárska fosília: je tvrdý, krehký a pri každej manipulácii nejaká časť z neho vypadne. Nakoľko táto metamorfóza gitu prebieha už poriadne dlho, zagitované špáry vyzerajú, akoby ich vyhrýzal potkan.

Z vonkajšej strany okna sú nainštalované drevené žalúzie. Žalúzie sú vedené v hrdzavých železných koľajničkách, ktoré sú súčasťou akéhosi rámu. Neviem kto ten rám osádzal, ale asi nebol spokojný s tým ako to dopadlo, lebo vrazil medzi spodný okraj a parapetnú dosku dva kusy nám už dobre známej mramorovej doštičky 100x50x25 mm.

Žalúzie sa mi samozrejme podarilo len vytiahnuť. Spustiť som ich už nedokázal... a to bol problém... teda pre našu pani domácu to bol problém … darmo ma upozorňovala, že žalúzie treba sťahovať, nijako som jej nevedel vyjsť v ústrety. Po dvoch dňoch dohovárania ju to asi omrzelo a rozhodla sa, že mi to ukáže. Prešli sme spolu do pracovne a názorná ukážka sa mohla začať. Staršia pani asi okolo 70, uchopila šnúru od žalúzií pevne, oboma rukami. Ľavú nohu dala dopredu, pravú kolmo dozadu a ako námorník, ktorý sa snaží vytiahnuť hlavnú vratiplachtu, rázne tým špagátom niekoľko-krát mykla ... ale bohužiaľ... bezvýsledne... žalúzia zostávala na svojom mieste ... úsmev na tvári našej babky, však prezrádzal, že niečo sa predsa len podarilo... nemeniac svoj rozhodný postoj, prikázala mi rukami našmátrať prvý list žalúzií a potiahnuť ho smerom dolu. Na moje prekvapenie, žalúzia sa rozbehla. Keď už bola úplne spustená, prišlo ešte jedno dejstvo tejto komédia. Hoci pri spustených žalúziách je to jedno, či máte vnútorné okno otvorené alebo zatvorené, predsa len by malo byť otvorené, keď ho otvoríte, alebo zatvorené, keď ho zatvoríte. Nášmu okno sa ale viac páčilo byť zavretým. Preto sa samovoľne zatváralo. Keď to babka spozorovala, nelenila, a keďže sa asi minuli mramorové doštičky 100x50x25 mm, vrazila do pántov zhužvený uterák. Teraz už bolo všetko tak, ako má byť a babka s úsmevom odišla.

Táto malá príhoda len ilustruje, akým bohatým životom žijú veci a ľudia v tomto dome. A že je to život rušný dokazuje i luster s rozbitými tienidlami a dvoma prázdnymi objímkami a s jednou vypálenou žiarovkou.

Naša exkurzia pokračuje v kúpeľni. Po skúsenostiach z pracovne ma ani neudivuje, že umývadlo bolo zapchaté. Keď ste si umývali zuby pri tečúcej vode, mali ste k dispozícii asi tak 2 minúty kým sa naplní a potom ste museli počkať kým odtečie. Výborný spôsob ako vám jemne naznačiť, že už ste v kúpelni zbytočne dlho. Ak vám to ale ešte stále nedošlo, prievan z dverí vám to tiež mohol pripomenúť, lebo dvere sa jednoducho nedali zavrieť. Ale prísť na to, že to nejde, nebolo až také jednoduché. Barborke to trvalo celých 6 plesnutí na celý apartmán. Rozhodne použila moju metódu: „keď niečo nejde silou, tak to možno pôjde ešte s väčšou silou“. Čo čert nechcel, realizovala tento svoj výskum, práve v čase keď sme s Janou v kuchyni viedli angažované dišputy o tom, či otrasy, ktoré sme pocítili v noci, bolo zemetrasenie, alebo výstavba diaľničného tunelu, alebo vojenské cvičenie. V jednej pauze tohto rozhovoru sa zrazu ozval z kúpelne taký plesk, že sme si mysleli, že to epicentrum zemetrasenia je práve v našej kúpelni a spôsobil ho náš drobec.

Ale umývadlo skrývalo i ďalšie pozoruhodnosti. Väčšina umývadiel má v hornej časti prepad, takže voda sa z neho nikdy nevyleje. Aj toto malo taký prepad, ale zaslepený 100-ročným plesnivým silikónom. Ostatne, majster, ktorý v tejto kúpelni vykonával špárovacie práce zasilikónoval umývadlo tak otrasne kostrbato a nahrubo, že by som ho určite nominoval na cenu stavebný zločin roka. Ale tu v kúpelni má ešte ďalšie dve nominácie. A to v kategóriách: špárovanie okrajov vane a silikónovanie diery v dne. Okraje vane boli zašpárované rovnakým rukopisom ako umývadlo, ibaže v tomto prípade spotreboval dotyčný dvojnásobne väčšiu dávku silikónu na bežný centimeter než v predchádzajúcom prípade. Zrejme mu koniec kachličiek nelícoval s okrajom vane, tak to musel dotiahnuť silikónom. Ale rekordmanom v spotrebe silikónu bola upchávka diery v dne. Keď sa človek na ňu postavil, mal dojem, že presne vypĺňa klenbu jeho chodidla. Možno to tak i urobil. Jednoducho nakydal na dieru pol tuby silikónu a potom na ňu stupil... no nie je to geniálne?.. Jane pripomínala táto guča plesnivý chracheľ a mne, vzorku do spermobanky...

Majster elektrikár, ktorý zapájal bojler bol tiež „na slovo vzatý“ odborník, lebo nenamontoval spodné veko boilera. Všetky káble pod napätím si môžete prezrieť vlastnými očami. Odvážnejší si ich môžu dokonca omakať.

Nasleduje spálňa. Ústredným motívom tejto miestnosti je manželská posteľ. Zlomená. Pri každej strane tejto postele sú nočné lampy. Bez žiaroviek, lebo sa predpokladá, že do tejto miestnosti sa chodí len spať alebo nanajvýš tak oddychovať. Z tohto dôvodu, celkom správne, domáci usúdili, že fungujúce nočné lampy by aj tak nikto nevyužil. A preto slúžia skôr ako dekorácia. Dekorácia však tak ohyzdná ako ksicht Michaela Jacksona na sklonku života. V podobnom duchu ako lampy sa nesie i luster. V jeho prípade je pomer fungujúcich a nefungujúcich žiaroviek je 1:4, čo vysoko prekračuje priemer apartmánu. Perlou tejto miestnosti je nepochybne skrinka za dverami, ktorá je prelepená 9-timi pásmi priesvitnej lepiacej pásky 200x20 mm. Výborná, lacná náhrada nábytkového kovania.

Zo spálne, vchádzame hneď do obývačky a kuchyne, ktoré tvoria jeden celok. V kuchyni, oko pozorného pozorovateľa poteší nakrivo osadená chladnička a odpadkový kôš bez pedála. Súčasťou kuchynskej linky je i varič: dva horáky na plyn a dve platne na elektriku. Plyn však do horákov neprúdi. Z tohto dôvodu oba horáky slúžia ako výborná odkladacia plocha pri varení. Ale poďme sa venovať obývačke. Hneď ako vyjdete z kuchyne všimnete si, že po ľavej strane sa nachádzajú dvoje balkónových dverí. Každé iného tvaru, kvality a veku. Pri tých prvých museli domáci vyriešiť opačný problém so žalúziami ako v pracovni. Tu sa pravdepodobne žalúzie nedajú vytiahnuť. Preto sú zafixované jedným párom štipcov na prádlo na každej strane zárubne. Aby sa nedali spustiť.

Medzi dverami sa nachádza klimatizačná jednotka, z ktorej visí napájacia šnúra od povaly až po zem. Pod ňou je diera v stene s osadenou hmoždinou. Že je to diera autentická, dokazuje i fakt, že vedľa diery, v omietke, sú ešte stále vidieť otlačky kladiva, keď sa majster netrafil.

Ďalšia diera vás zaujme na protiľahlej stene. Slúži na prívod TV signálu, zrejme zo satelitu. Ale opäť nejde o hocakú dieru. Niekto ju totiž vŕtal z chodby smerom do obývačky a asi príliš tlačil, lebo keď sa prevŕtal, vyvalil kus omietky o veľkosti cca 200x100 mm a samozrejme nechal to tak. Audio-vizuálnych nadšencov poteší i obrovská kopa nízkofrekvenčných káblov, rôznej hrúbky, farby a dĺžky pohodená pod touto dierou.

Ďalej už len z rýchlika. Dva lustre s rozbitými tienidlami a bez žiaroviek už neprekvapia nikoho. Dvere do obývačky sú fixované nie dreveným klinom ale, nám už dobre známou, mramorovou doštičkou 100x50x20 mm. Ak sa ich nedotknete, ani nezistíte, že dvere nie sú osadené do spodného pántu. Kinematicky stabilnú sústavu vytvárajú len preto, lebo visia na hornom pánte a stoja na spomínanom kuse 100x50x20mm. Treba ešte dodať, že tieto dvere sa nikdy ani neotvárajú a ani nezatvárajú. Jednoducho vytvárajú akúsi zástenu, podobne ako paraván.

Teraz nasleduje niečo pre fajnšmekrov a milovníkov starožitného nábytku: krásne, zachovalé, keramické kachle na tuhé palivo. Na tom by ale nebolo nič také zvláštne, keby niekoho nenapadlo, využiť ich aj na vykurovanie iných priestorov domu. Preto zaviedol do týchto krásnych kachlí hnusné kúrenárske trubky 5¼ cóla. Je to, akoby Michallangelovej soche vo fontáne vo Florencii miesto krčahu z ktorého vyteká voda, dali do rúk hadicu na polievanie.

A nakoniec, vrcholné číslo prehliadky, presne v štýle „A je to!“. Predstavte si radiátor. Klasický, železný, dvojradový radiátor na ústredné kúrenie, ktorý je osadený na konzolách na stene. K tomuto radiátoru sú privedené potrubia z centrálnej stupačky. Jedno zvrchu, na prívod teplej vody a druhé zospodu, na odvod ochladenej vody. Viete, aké nepríjemné sklamanie pre všetkých prítomných to muselo byť, keď zistili, že zle vymerali dĺžku oboch potrubí? Hornému prívodu chýbajú do radiátora cca 2 cm, dolnému, trochu menej, 1,5 cm. Dám krk na to, že potrubia robila iná partia ako tá čo osádzala radiátor. Najskôr to bolo ale tak, že platení majstri urobili rozvody a domáca pani s vnukom, aby ušetrili, osádzali radiátory samy. Podľa hesla, kto šetrí má za tri, teraz budú musieť vycálovať aj štyri i päť...

Dvere, čo dvere? Aké dvere? Veď tam žiadne dvere nie sú?

Pár kilometrov pred hranicami so Slovinskom opravovali cestári naše jazdné pruhy a presmerovali dopravu do ľavej časti diaľnice. Bol to pre vodiča náročný úsek. 8 kilometrov v úzkom pruhu, široké auto, pomalá jazda v kolóne, kde je viac-dôležité čo sa deje v zadu než v predu a bez možnosti odstaviť na parkovisku. Asi tak v polovici úseku prišla ako hrom z jasného neba Barborkina požiadavka: „Mamina musím ísť cikať!“ „Nevydržíš?“, skúsila Jana zvrátiť nepriaznivý stav okolností. „Nie!“, znelo zo zadu rázne rozhodnutie. Našťastie a ku cti všetkých rakúskych stavbárov diaľníc, každých asi 500 metrov postavili núdzové odstavné miesta. Na jednom takom sme zastavili. Hoci sme stáli, bola to napätá situácia. Autá v štyroch úzkych jazdných pruhoch sa valili len pár centimetrov od ľavého boku nášho auta. Z prava boli rozostavané dva jazdné pruhy, rozryté ako ukrajinská diaľnica po 20-ročnej prevádzke bez údržby a miesto krajnice, hluk-izolujúca stena. Všade hluk, prach a zhon. Keď sme zastavili, ukázalo sa, že v aute nebol pokojný nik. Barborka sa snažila udržať svoje zvierače v močotesnom stave, a Ja s Janou sme ventilovali svoje stresy iným spôsobom. 

Ako chlap na správnom mieste som prvý vyslal ochrannú inštrukciu ja: „Vystúp týmito dverami“, vyriekol som spoza pleca a ukázal prstom, neznámo kam. „Choď a vycikaj sa za tými dverami!“, vyslala ďalšiu inštrukciu Jana takmer súčasne s mojou. To bol dostatočný dôvod na to, aby sme svoje inštrukcie zopakovali. Obaja. A tak sa i stalo, ale opäť unisono. Bol z toho opäť len zmätok v Barborkinej hlave. Medzitým sme už pár minút stáli, ktoré Barborka mohla dávno využiť na to, aby si uľavila. Ale naša snaha ochraňovať bola nezlomná. Ja som si uvedomil, že som nepovedal, cez ktoré dvere to vlastne chcem aby vyšla a Jana zase pochopila všetko tak, že Barborka čaká práve na jej inštrukciu kde to má urobiť. Preto sa tiež, stoj čo stoj, potrebovala dostať k slovu. „Vystúp pravými dverami!“, rozdával som nekontrolovateľne úplne presnú inštrukciu ja ako dement dementovi. Ale opäť mi to kazila Jana, ktorá mi stále skákala do reči so svojimi inštrukciami. Skrátka jediný normálny človek v aute bola Barborka, ktorá najmenej zo všetkého potrebovala, aby sme ju zdržovali svojimi úplne zbytočnými informáciami. Prvý som sa zbadal ja. 

Prijal som vôľu osudu, že moja snaha je márna a zostanem nevypočutý... „nech už vyjde i kľúčovou dierkou, hlavne nech sa mi v aute nepoští“ znelo mi hlavou... Na chvíľu sme sa odmlčali... Túto krátku pauzu využila Barborka vo svoj prospech. Otvorila dvere auta, samozrejme tie správne, … a … nič … ani neciká a ani sa na to nechystá … doparoma, čo to robí, pýtal som sa v duchu sám seba. „Tak chce sa jej cikať alebo nie?“ „Čo dvere? Aké dvere? Kde sú tie dvere? Veď tu žiadne dvere nie sú?“, preháňali sa otázky v Barborkinej hlave, keď vystúpila z auta. Po niekoľkých váhavých sekundách rozhliadania a mapovania terénu, vyrazila k tej zvuko-izolačnej stene a konečne tam spravila mláčku. Všetkým sa nám uľavilo. Zvládla to.

Pri akejsi príležitosti som sa jej po niekoľkých dňoch dodatočne spýtal: „a čo si to vlastne vtedy hľadala?“, „No tie dvere, za ktorými som sa mala vycikať!“, odpovedala s detskou úprimnosťou Barborka. Úplne sme ju zblbli, uvedomil som si. „Niekedy je lepšie, keď nikoho nepočúvaš a urobíš si po svojom!“, oneskorene, ale predsa, som uzavrel túto story ja.

Kto šetrí má za tri.

Posledný deň pred štartom na dovolenku som si kúpil GPS-ku. Nešetril som. Kúpil som si Garmin. S celoživotnou aktualizáciou máp. Večer, spokojný so svojim výberom, som si naplánoval cestu. Zadal som trasu: Viedeň, Graz, Maribor, Povile. Dokonca som nastavil i profil vozidla, aby GPS-ka mohla optimalizovať spotrebu benzínu na maximum. Dal som jej i meno: „Garmína“. Bol som naozaj spokojný s tým ako som sa zodpovedne pripravil na cestu. Ale ako sa hovorí: „Nekrič hop, kým ti nepreskočí“, nič nebolo také, ako sa zdalo na prvý pohľad.

Z Trnavy sme vyrazili sme o 10:40. Garminka hlásila: čas príchodu – 20:15; vzdialenosť - 671 km. „Tak to nie, moja milá! 671 kilometrov a skoro 10 hodín cesty? To ja mám v sebe lepšiu navigáciu. Ja to musím spraviť maximálne za 7 hodín.“, hladkal som si svoje ego ako mačo na „Sex on the beach“ party. Na slovenskej strane bolo ešte všetko v poriadku, ale ako sme prešli na rakúsku diaľnicu prihovorila sa Garmínka po druhý-krát: „O sedem kilometrov odbočte vpravo!“.

„Ani nápad! Veď som si kúpil rakúsku diaľničnú známku a mám na to právo“, nenechal som sa vyviesť z pohody. „Asi nejaká chyba v mape“, ošetroval som situáciu v duchu. Keď sme minuli spomínanú odbočku, ozvala sa Garmína po tretí raz: „Prepočítavanie! O štrnásť kilometrov odbočte vpravo!“. „Fíha, to je nejaké čudné. Ona ma zháňa z diaľnice. Ale prečo?“, zamyslel som sa nad problémom ako Flemming nad plesňou z ktorej potom vyrobil penicilín. Keď sme minuli i túto odbočku, ozvala sa opäť: „Prepočítavanie! O šesť kilometrov 300 metrov odbočte vpravo!“.

To ma už fakt dožralo. Pochopil som, že trasa je nesprávne zadaná. Za Viedňou sme sa zastavili v moteli a ja som ju preprogramoval. Tentoraz som zadal len cieľový bod a Garmína našla najrýchlejšiu cestu. Čas príchodu: 18:15. „Výborne!“, rozplýval som sa nad vlastnou genialitou. Cesta ubiehala rýchlo. I Garmínka šľapala ako švajčiarske hodinky.

Niekoľko kilometrov pred slovinskými hranicami som zarinčal svojimi znalosťami pomerov na slovinských diaľniciach, ako keď sa kamarátka kamarátke podelí o skúsenosť, akú mal jej drobec dobrú stolicu po kašičke zo zaváraných marhúľ. „Slovinci majú strašne drahé diaľničné známky. Už ich kritizovala i Európska únia!“, štartoval som svoj samonasierací mechanizmus nahlas. „Kúpil som si drahú GPS-ku, tak nech sa mi aspoň čo-to vráti!“, vyriekol som ortieľ nad bezohľadnou hospodárskou politikou Slovinska a nastavil som Garmínu tak, aby obchádzala diaľnice. Plný spravodlivého hnevu som sa odovzdal do rúk 38 americkým satelitom na obežnej dráhe Zeme, jednému prijímaču signálov v aute vyrobenom na Taiwane, indickému softvéru a európskym vydavateľom máp. Hneď ako systém prepočítal mapu, zmenil čas príchodu do cieľa z 18:15 na 20:25. „To musí byť nejaká blbosť“ snažil som sa sám pred sebou obhájiť nalomenú vieru v správnosť svojho rozhodnutia. „Budem oveľa lepší, však ja mu vytnem!“, posmeľoval som sa ako Hrušovský pred voľbami do európskeho parlamentu. Garmína ma vodila po cestách-necestách, často asi takej kvality ako družstevnícka cesta z Hrnčiaroviec do Zelenča.

Často boli obce tak nahusto, že keď v jednej gazda choval prasa smrdelo to až v intraviláne tretej dediny. Prakticky, stále, 50-ka. Pomaly mi dochádzala trpezlivosť, ako Napoleónovi vo vypálenej Moskve. Asi 50 kilometrov pred Ljubljanou som to vzdal. Zaliezol som na miestnu benzínovú pumpu a kúpil som tú poonďanú 30 eurovú diaľničnú známku. S nádejou som sadol do auta, prilepil ďalšiu známku na predné okno auta, ktoré už teraz vyzeralo ako Brežnevove plece posiate rádmi hrdinov SSSR. Povolil som Garmíne používanie diaľníc a čo nevidím? Odhadovaný príchod - 21:17. „Do riti, to kde sme zablúdili, veď sa mi zdalo, že ideme stále popri našej diaľnici!“, prepadával som sa do miernej formy maniodepresie. Ale aspoň som mohol vyliezť na diaľnicu a nemusel som sa terigať cez obce, utešoval som sa. Ale ani tejto krehkej pohody mi nebolo dlho dopriate. Za Ljubljanou sa diaľnica skončila a ja som sa vrátil na rovnaké cesty ako predtým, ibaže ľahší o 30 euro, ale bohatší o skúsenosť, že šetriť sa síce oplatí, ale najprv sa treba naučiť používať GPS-ku.

Dovolenka na divoko

I tento rok sme sa rozhodli tráviť dovolenku na Jadrane. Lepšie povedané, destináciu nám priamo alebo nepriamo naplánovala Barborka. Prvý týždeň sme trávili na severnom Jadrane. Blízko letoviska Povile. Tam mal v rovnakom čase dovolenkovať Romanko s rodičmi. Romanko je barborkin kamarát. Najlepší kamarát. A tak sa črtala možnosť, že "deti" budú mať spoločnosť aj na dovolenke. Druhý týždeň sme si naplánpovali stráviť na juhu. V Baška Polje. Barborka tam mala stráviť jeden týždeň v detskom tábore. Podarila sa nám výborná kombinácia našich i Barborkinych záujmov. Alebo sme si to aspoň mysleli...

I tento rok sme cestovali na valstnú päsť. Bez cestovky. Čo je niečo ako adrenalínový šport. Záruka, že o maléry nebude núdza...

I tento rok sme cestovali autom. Novým autom. Nádherným crossoverom Qashqai, z dieľne Nissan-u. Jazda preto bola kľudná, bezpečná a pohodlná ako nikdy predtým. Tak som si ju aspoň vysníval...