Posledný deň pred štartom na dovolenku som si kúpil GPS-ku. Nešetril som. Kúpil som si Garmin. S celoživotnou aktualizáciou máp. Večer, spokojný so svojim výberom, som si naplánoval cestu. Zadal som trasu: Viedeň, Graz, Maribor, Povile. Dokonca som nastavil i profil vozidla, aby GPS-ka mohla optimalizovať spotrebu benzínu na maximum. Dal som jej i meno: „Garmína“. Bol som naozaj spokojný s tým ako som sa zodpovedne pripravil na cestu. Ale ako sa hovorí: „Nekrič hop, kým ti nepreskočí“, nič nebolo také, ako sa zdalo na prvý pohľad.
Z Trnavy sme vyrazili sme o 10:40. Garminka hlásila: čas príchodu – 20:15; vzdialenosť - 671 km. „Tak to nie, moja milá! 671 kilometrov a skoro 10 hodín cesty? To ja mám v sebe lepšiu navigáciu. Ja to musím spraviť maximálne za 7 hodín.“, hladkal som si svoje ego ako mačo na „Sex on the beach“ party. Na slovenskej strane bolo ešte všetko v poriadku, ale ako sme prešli na rakúsku diaľnicu prihovorila sa Garmínka po druhý-krát: „O sedem kilometrov odbočte vpravo!“.
„Ani nápad! Veď som si kúpil rakúsku diaľničnú známku a mám na to právo“, nenechal som sa vyviesť z pohody. „Asi nejaká chyba v mape“, ošetroval som situáciu v duchu. Keď sme minuli spomínanú odbočku, ozvala sa Garmína po tretí raz: „Prepočítavanie! O štrnásť kilometrov odbočte vpravo!“. „Fíha, to je nejaké čudné. Ona ma zháňa z diaľnice. Ale prečo?“, zamyslel som sa nad problémom ako Flemming nad plesňou z ktorej potom vyrobil penicilín. Keď sme minuli i túto odbočku, ozvala sa opäť: „Prepočítavanie! O šesť kilometrov 300 metrov odbočte vpravo!“.
To ma už fakt dožralo. Pochopil som, že trasa je nesprávne zadaná. Za Viedňou sme sa zastavili v moteli a ja som ju preprogramoval. Tentoraz som zadal len cieľový bod a Garmína našla najrýchlejšiu cestu. Čas príchodu: 18:15. „Výborne!“, rozplýval som sa nad vlastnou genialitou. Cesta ubiehala rýchlo. I Garmínka šľapala ako švajčiarske hodinky.
Niekoľko kilometrov pred slovinskými hranicami som zarinčal svojimi znalosťami pomerov na slovinských diaľniciach, ako keď sa kamarátka kamarátke podelí o skúsenosť, akú mal jej drobec dobrú stolicu po kašičke zo zaváraných marhúľ. „Slovinci majú strašne drahé diaľničné známky. Už ich kritizovala i Európska únia!“, štartoval som svoj samonasierací mechanizmus nahlas. „Kúpil som si drahú GPS-ku, tak nech sa mi aspoň čo-to vráti!“, vyriekol som ortieľ nad bezohľadnou hospodárskou politikou Slovinska a nastavil som Garmínu tak, aby obchádzala diaľnice. Plný spravodlivého hnevu som sa odovzdal do rúk 38 americkým satelitom na obežnej dráhe Zeme, jednému prijímaču signálov v aute vyrobenom na Taiwane, indickému softvéru a európskym vydavateľom máp. Hneď ako systém prepočítal mapu, zmenil čas príchodu do cieľa z 18:15 na 20:25. „To musí byť nejaká blbosť“ snažil som sa sám pred sebou obhájiť nalomenú vieru v správnosť svojho rozhodnutia. „Budem oveľa lepší, však ja mu vytnem!“, posmeľoval som sa ako Hrušovský pred voľbami do európskeho parlamentu. Garmína ma vodila po cestách-necestách, často asi takej kvality ako družstevnícka cesta z Hrnčiaroviec do Zelenča.
Často boli obce tak nahusto, že keď v jednej gazda choval prasa smrdelo to až v intraviláne tretej dediny. Prakticky, stále, 50-ka. Pomaly mi dochádzala trpezlivosť, ako Napoleónovi vo vypálenej Moskve. Asi 50 kilometrov pred Ljubljanou som to vzdal. Zaliezol som na miestnu benzínovú pumpu a kúpil som tú poonďanú 30 eurovú diaľničnú známku. S nádejou som sadol do auta, prilepil ďalšiu známku na predné okno auta, ktoré už teraz vyzeralo ako Brežnevove plece posiate rádmi hrdinov SSSR. Povolil som Garmíne používanie diaľníc a čo nevidím? Odhadovaný príchod - 21:17. „Do riti, to kde sme zablúdili, veď sa mi zdalo, že ideme stále popri našej diaľnici!“, prepadával som sa do miernej formy maniodepresie. Ale aspoň som mohol vyliezť na diaľnicu a nemusel som sa terigať cez obce, utešoval som sa. Ale ani tejto krehkej pohody mi nebolo dlho dopriate. Za Ljubljanou sa diaľnica skončila a ja som sa vrátil na rovnaké cesty ako predtým, ibaže ľahší o 30 euro, ale bohatší o skúsenosť, že šetriť sa síce oplatí, ale najprv sa treba naučiť používať GPS-ku.
„Ani nápad! Veď som si kúpil rakúsku diaľničnú známku a mám na to právo“, nenechal som sa vyviesť z pohody. „Asi nejaká chyba v mape“, ošetroval som situáciu v duchu. Keď sme minuli spomínanú odbočku, ozvala sa Garmína po tretí raz: „Prepočítavanie! O štrnásť kilometrov odbočte vpravo!“. „Fíha, to je nejaké čudné. Ona ma zháňa z diaľnice. Ale prečo?“, zamyslel som sa nad problémom ako Flemming nad plesňou z ktorej potom vyrobil penicilín. Keď sme minuli i túto odbočku, ozvala sa opäť: „Prepočítavanie! O šesť kilometrov 300 metrov odbočte vpravo!“.
To ma už fakt dožralo. Pochopil som, že trasa je nesprávne zadaná. Za Viedňou sme sa zastavili v moteli a ja som ju preprogramoval. Tentoraz som zadal len cieľový bod a Garmína našla najrýchlejšiu cestu. Čas príchodu: 18:15. „Výborne!“, rozplýval som sa nad vlastnou genialitou. Cesta ubiehala rýchlo. I Garmínka šľapala ako švajčiarske hodinky.
Niekoľko kilometrov pred slovinskými hranicami som zarinčal svojimi znalosťami pomerov na slovinských diaľniciach, ako keď sa kamarátka kamarátke podelí o skúsenosť, akú mal jej drobec dobrú stolicu po kašičke zo zaváraných marhúľ. „Slovinci majú strašne drahé diaľničné známky. Už ich kritizovala i Európska únia!“, štartoval som svoj samonasierací mechanizmus nahlas. „Kúpil som si drahú GPS-ku, tak nech sa mi aspoň čo-to vráti!“, vyriekol som ortieľ nad bezohľadnou hospodárskou politikou Slovinska a nastavil som Garmínu tak, aby obchádzala diaľnice. Plný spravodlivého hnevu som sa odovzdal do rúk 38 americkým satelitom na obežnej dráhe Zeme, jednému prijímaču signálov v aute vyrobenom na Taiwane, indickému softvéru a európskym vydavateľom máp. Hneď ako systém prepočítal mapu, zmenil čas príchodu do cieľa z 18:15 na 20:25. „To musí byť nejaká blbosť“ snažil som sa sám pred sebou obhájiť nalomenú vieru v správnosť svojho rozhodnutia. „Budem oveľa lepší, však ja mu vytnem!“, posmeľoval som sa ako Hrušovský pred voľbami do európskeho parlamentu. Garmína ma vodila po cestách-necestách, často asi takej kvality ako družstevnícka cesta z Hrnčiaroviec do Zelenča.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára