Ráno sme sa zobudili do zamračeného a veterného dňa. Vietor fúkal mimoriadne silno a bolo i „mierne zamračené. „Rozhodne sa nedá kúpať!“: skonštatovali sme my, dospelí. Ale Barborka bola iného názoru. Ona by išla do mora i keby bolo zamrznuté, plné žralokov, morských ježov a pŕhlivých medúz, unikajúcej nafty z ropných tankerov, mestských splaškov a srancov od psov a mačiek. Skrátka – zámer je zámer – a na tom nemohol nič zmeniť ani pán Boh a všetci svätí a už vôbec nie Ja alebo Jana.
Aby sme aspoň trochu vyvážili tento zjavný nepomer v túžbach, premenovali sme si naše strachy na rodičovskú zodpovednosť a rozhodli sme: „Dnes si urobíme prehliadku mesta“. A poviem vám, tá rodičovská „zodpovednosť“ to je kurevsky rozhodný generál: „Nechoď blízko k brehu“, „nebehaj“, „šmykneš sa“, „nechoď bosá“, „nevykrikuj“, „neotravuj“, „nerozprávaj“, „nehýb sa“, „netvár sa“, „nedívaj sa“, „nepýtaj sa“, „nemysli“, „prestaň tráviť“, „prestaň dýchať“ a vôbec, „kde si?“, „počuješ čo Ti hovorím, alebo si už polhodinu rozprávam sám pre seba“ - vychádzali zo mňa poryvy rodičovskej výchovy, ako hnačkovo-stimulované vetry.
A v tejto upokojujúco-nudnej atmosfére sme sa rozhodli objavovať hlavnú mestskú pláž. Prechádzali sme popri útesoch. Boli to ostré skaliská, ktoré sa kolmo zarezávali do morskej hladiny a vytvárali pre vlny neprekonateľné prekážky na ktorých sa trieštili nezvyčajne vysoké vlny a vytvárali penu ako na dobre vychladenom Kozlovi. A tak, ako sa mne v hlave rojili myšlienky na chladené pivo, tak sa Barborke rojili nápady, ako sa prebiť cez naše zákazy a príkazy. Netrvalo to príliš dlho a prišla s geniálnym nápadom. Keď sa nemôže okúpať, tak sa aspoň nechá ostriekať tou penou. Ako sa hovorí, našla recept aby bola aj koza celá aj vlk sýty, aby prišla ani peši ani na koni, aby nebola ani nahá ani oblečená, a aby nebol ani deň ani noc. Nelenila a postavila sa na skaly tak, aby ju čo najviac voda ošpliechala.
Bože ... to bolo radosti... Ani neviem, čo ju viac potešilo, to že je celá mokrá, alebo to že vybabrala s našimi zákazmi. Mokrá bola tak, že by jej závidela i miss mokré tričko, miss mokré nohavičky, trenírky i ponožky dohromady... Akékoľvek ďalšie obmedzenia stratili zmysel. Keď sme dorazili k nájazdovej rampe pre člny, už neváhala ani sekundu a než by sme vôbec nejako stihli zareagovať ľahla si na tú rampu a nechala sa zalievať vlnami ako višňa čokoládou... ale niečo predsa len nedomyslela: pri tej „polievačke“ jej spätná vlna strhla šľapku z pravej nohy. Až som zbledol od hrôzy, keď som zistil, že sa pohráva s myšlienkou, skočiť za tu papučou do mora. Nie že by som bol nejaká padavka, ale prestava, že budem loviť z mora najprv Barborku, potom Janu, ktorá by určite skočila za ňou, a nakoniec i tú poonďanú papuču mi naháňali väčšiu hrôzu ako Drahošova porada o 14:30 v piatok.
A tak som so stoickým pokojom trápne pozeral do vĺn, ako tú papuču unášajú vlny ďalej a ďalej od brehu. Pár metrov vpravo od nás skočil do vody akýsi mladík. A práve v tomto kritickom okamžiku si Jana spomenula na „Tajomstvo“ a prišla s geniálnym nápadom: „Nasmeruj ho k tej papuči!“ zvolala na mňa. Asi skonštatoval, že môj Gin je silnejší, keď to povedala mne, alebo jednoducho chcela aby som urobil aspoň niečo a nestál tam ako taký ovisnutý ohon. Keď už nič fyzické, tak aspoň mentálne. Lebo keď nič nepodniknem je moja pozícia chlapa a ochrancu rodiny úplne v prdeli. A tak som si zaželal a vyslal objednávku do vesmíru, aby prišiel nejaký superman, ktorý sa odváži vrhnúť do vĺn a donesie tú posratú papuču na breh.
Teraz spätne si predstavujem, akú ťažkú úlohu som Ginovi zadal. V okolí nebolo veľa ľudí. A tí čo boli, boli asi tiež neplavci, alebo vydesený z vĺn ako ja. Zrazu z ničoho nič sa prihrnul, zrejme domorodec a odvážne skočil do vĺn. Najprv to vyzeralo tak, že si chce len tak zaplávať. Aké bolo naše počudovanie, keď sme zbadali, že naberá kurz k plávajúcej papuči. V tom mi Jana hovorí: „Ty, on pláva k tej papuči“. „Áno, ide presne k nej“, potvrdil som... Po niekoľkých minútach už bola papuča na brehu. Nálada nám všetkým stúpla do nebotyčných výšok. „Kto ho pritiahol?“, spýtala sa Jana tú najčudnejšiu otázku na svete, ktorá ju mohla napadnúť. „Ja!“, víťazoslávne som odpovedal, čím som si zachránil svoju česť a povesť gentlemana, potvrdil pozíciu hlavy rodiny, obhájil pozitívny názor na mužov v očiach mojej manželky, položil základ úspešnej dovolenky a ešte úspešnejšieho sexu, presadil právo na vlastnú existenciu a vlastný názor, čím som vytvoril predpoklady pre vyriešenie celosvetovej hospodárskej krízy a položil základy mieru na Blízkom Východe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára