Pár kilometrov pred hranicami so Slovinskom opravovali cestári naše jazdné pruhy a presmerovali dopravu do ľavej časti diaľnice. Bol to pre vodiča náročný úsek. 8 kilometrov v úzkom pruhu, široké auto, pomalá jazda v kolóne, kde je viac-dôležité čo sa deje v zadu než v predu a bez možnosti odstaviť na parkovisku. Asi tak v polovici úseku prišla ako hrom z jasného neba Barborkina požiadavka: „Mamina musím ísť cikať!“ „Nevydržíš?“, skúsila Jana zvrátiť nepriaznivý stav okolností. „Nie!“, znelo zo zadu rázne rozhodnutie. Našťastie a ku cti všetkých rakúskych stavbárov diaľníc, každých asi 500 metrov postavili núdzové odstavné miesta. Na jednom takom sme zastavili. Hoci sme stáli, bola to napätá situácia. Autá v štyroch úzkych jazdných pruhoch sa valili len pár centimetrov od ľavého boku nášho auta. Z prava boli rozostavané dva jazdné pruhy, rozryté ako ukrajinská diaľnica po 20-ročnej prevádzke bez údržby a miesto krajnice, hluk-izolujúca stena. Všade hluk, prach a zhon. Keď sme zastavili, ukázalo sa, že v aute nebol pokojný nik. Barborka sa snažila udržať svoje zvierače v močotesnom stave, a Ja s Janou sme ventilovali svoje stresy iným spôsobom.
Ako chlap na správnom mieste som prvý vyslal ochrannú inštrukciu ja: „Vystúp týmito dverami“, vyriekol som spoza pleca a ukázal prstom, neznámo kam. „Choď a vycikaj sa za tými dverami!“, vyslala ďalšiu inštrukciu Jana takmer súčasne s mojou. To bol dostatočný dôvod na to, aby sme svoje inštrukcie zopakovali. Obaja. A tak sa i stalo, ale opäť unisono. Bol z toho opäť len zmätok v Barborkinej hlave. Medzitým sme už pár minút stáli, ktoré Barborka mohla dávno využiť na to, aby si uľavila. Ale naša snaha ochraňovať bola nezlomná. Ja som si uvedomil, že som nepovedal, cez ktoré dvere to vlastne chcem aby vyšla a Jana zase pochopila všetko tak, že Barborka čaká práve na jej inštrukciu kde to má urobiť. Preto sa tiež, stoj čo stoj, potrebovala dostať k slovu. „Vystúp pravými dverami!“, rozdával som nekontrolovateľne úplne presnú inštrukciu ja ako dement dementovi. Ale opäť mi to kazila Jana, ktorá mi stále skákala do reči so svojimi inštrukciami. Skrátka jediný normálny človek v aute bola Barborka, ktorá najmenej zo všetkého potrebovala, aby sme ju zdržovali svojimi úplne zbytočnými informáciami. Prvý som sa zbadal ja.
Prijal som vôľu osudu, že moja snaha je márna a zostanem nevypočutý... „nech už vyjde i kľúčovou dierkou, hlavne nech sa mi v aute nepoští“ znelo mi hlavou... Na chvíľu sme sa odmlčali... Túto krátku pauzu využila Barborka vo svoj prospech. Otvorila dvere auta, samozrejme tie správne, … a … nič … ani neciká a ani sa na to nechystá … doparoma, čo to robí, pýtal som sa v duchu sám seba. „Tak chce sa jej cikať alebo nie?“ „Čo dvere? Aké dvere? Kde sú tie dvere? Veď tu žiadne dvere nie sú?“, preháňali sa otázky v Barborkinej hlave, keď vystúpila z auta. Po niekoľkých váhavých sekundách rozhliadania a mapovania terénu, vyrazila k tej zvuko-izolačnej stene a konečne tam spravila mláčku. Všetkým sa nám uľavilo. Zvládla to.
Pri akejsi príležitosti som sa jej po niekoľkých dňoch dodatočne spýtal: „a čo si to vlastne vtedy hľadala?“, „No tie dvere, za ktorými som sa mala vycikať!“, odpovedala s detskou úprimnosťou Barborka. Úplne sme ju zblbli, uvedomil som si. „Niekedy je lepšie, keď nikoho nepočúvaš a urobíš si po svojom!“, oneskorene, ale predsa, som uzavrel túto story ja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára