Ráno, ako každý deň, sme sa balili na pláž. Obyčajne berieme so sebou pár vecí, ale dnes nebol obyčajný deň. Dnes sme sa mali stretnúť s Romankom, barborkinim kamarátom, kvôli ktorému sme si naplánovali prvú časť dovolenky stráviť tu, na severnom Jadrane. Tejto významnej udalosti boli podriadené všetky naše aktivity. Hoci bolo už 12 hodín, my sme ešte stále boli doma. Moje baby mali stále čo robiť a nie a nie sa vychystať. Vrcholom príprav bolo nafukovanie člnu. Pristúpil som k tejto úlohe naozaj zodpovedne až vedecky. Do jednej nafukovacej dierky som pripojil kompresor z auta a do druhej dierky som fúkal vzduch ústami. Myslel som si, že to pôjde rýchlejšie, ale moje predpoklady zlyhali. Kompresor bol neuveriteľne pomalý. Po 10 minútach to už nevydržala ani Barborka a rozhodla sa dofúkať čln sama. Zabralo to. Presvedčila ma. Vypol som kompresor a dofúkal som ho ja.
Hlava sa mi síce krútila ako keby som sa práve vrátil z centrifúgy, ale bol som šťastný, že sme už konečne boli pripravení vyraziť na pláž. Ovešaní ako vianočné stromčeky sme sa vypravili na miesto stretnutia. Úplne vpredu išla Barborka. S člnom na hlave. Otočený hore dnom ho rukami nad hlavou udržiavala v rovnovážnom stave. Keď sa s ňou niekto stretol, tak najprv zbadal hnacie lopatky, potom plášť člnu a nakoniec Barborkin trup s nohami. Za ňou išla Jana. Prirodzene že nestíhala Barborkinemu tempu a darmo sa snažila kontrolovať, či ten čln hore dnom ide aspoň správnym smerom. 10 metrov za nimi som sa snažil držať krok ja. S taškami v každej ruke som vytváral hlavný pelotón, ktorý strácal s každým krokom kontakt s vedúcou skupinou. Keď sme sa blížili k centru mesta, napadlo Barborku čosi zvláštne. Začala všetkých okoloidúcich zdraviť. Prejavila sa ako skutočný internacionalista, lebo nerobila žiadne rozdiely.
Každého pozdravila „Dobrý deň!“, bez ohľadu na to, či to bol práve Nemec, Maďar alebo Chorvát. Niektorí pochopili a odzdravili. Iní často ani nevedeli, že ich vôbec niekto zdraví. Takéto prípady ale nezostali nepovšimnuté. „Ten je určite z Trnavy“, utrúsila zakaždým na ich adresu Barborka. Takto, ako karavána po Hodvábnej ceste sme sa predierali cez staré mesto. Vpredu zdraviaci nafukovací čln, za ním osobná ochranka a nakoniec dromedár s nákladom.
Prečo si vybrala práve Trnavu ako symbol neslušnosti sa môžem len domnievať. Myslím si, že istú zásluhu na tom má i moja mama. Raz keď bola Barborka oveľa menšia, sme ju zverili mojej mame na jeden deň. V rámci denného programu išli spolu do klubu dôchodcov pre obed. Pred vstupom do jedálne ju babka poučila. „Keď vstúpiš do jedálne nezabudni pozdraviť, inak si budú všetci myslieť, že si nevychovaná“, prejavila sa babkina pedagogická žľaza. Keď vstúpili dovnútra, ozvala sa z plného hrdla: „Dobrý deň! Babka, už som vychovaná?“ Ako vidno, odniesla si z tejto príhody celkom zvláštne ponaučenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára